Prehľad všetkých tém

Informácie o všeobecnom použití jednoduchého prítomného času prostého sa nachádzajú tu.

Tvary slovies byť (to be), mať (to have) a robiť (to do) môžu však byť výnimkami. Dôvodem sú nielen rozdiely v tvorbe jednotlivých tvarov, ktoré nepodliehajú rovnakým pravidlám ako pri iných slovesách, ale aj ich komplexná povaha. Môžu totiž zastávať aj funkciu pomocného slovesa, čo značne ovplyvňuje ich použitie vo vete.

Sloveso byť (to be) nadobúda v prítomnom čase nepravidelné formy, ktoré si musíme pamätať. (V zátvorke sú uvedené ich skrátené tvary).

Sloveso mať (to have) môžeme nájsť v dvoch formách:

• Sloveso have ako významové sloveso, od ktorého odvozujeme otázku a zápor použitím pomocného slovesa do. Ide o variant typický skôr v americkej angličtine, ktorá však už preniká aj do britskej angličtiny.
• Sloveso have ako pomocné sloveso. V tejto funkcii ho môžeme nájsť napríklad pri tvorbe iných časov (present perfect, past perfect) alebo tiež vo väzbe have got, kedy v otázke a zápore používame sloveso have len ako pomocné sloveso. Ide o variant typický pre britskú angličtinu.
  • I have got a sister.

Tiež je dôležité myslieť na to, že tvar slovesa have v 3. osobe jednotného čísla je has.

V prípade slovesa robiť (to do) si musíme tiež dávať pozor na rozlíšenie použitia slovesa – či je použité ako pomocné či významové. Porovnajte:

• She does her homework.
• Do you go there often?
• I do know the answer.

V prvom príklade zastáva sloveso významovú funkciu a dá sa jednoducho preložiť ako robiť. V druhom ide už o pomocnú funkciu, s ktorou je možné sa stretnúť pri tvorbe otázok a záporov (viac tu). Tretia veta je tiež príkladom pomocnej funkcie slovesa, kedy do vyjadruje dôraz, ide však o menej časté využitie.

Pre všeobecné informácie o tvorení otázok a záporov v prítomnom čase pozrite Present simple tense: questions and negatives. Tvary slovies byť (to be), mať (to have) a rôbiť (to do) môžu však byť výnimkami.

To be V prípade otázok a záporov nepoužívame pomocné sloveso do, ale samotné sloveso byť – v otázke jeho presunutím pred podmet a v zápore pridaním častice not.

• Is he your brother?
• She isn't happy.

To have Sloveso have vo väzbe have got, alebo pri tvorbe predprítomného času, kedy v otázke a zápore používame samotné sloveso have ako pomocné sloveso.

• Have you got a brother?
• She hasn't seen the film.

To do V otázkach a zápore pridávame ako pomocné sloveso.

• Does she always do her homework?
• He doesn't do the dishes.

Slovesá to do, to have a to be môžu okrem významových zastávať aj funkciu pomocných slovies. Z tohto dôvodu pre ne v prípade tvorby minulých časov platia iné, no veľmi jednoduché pravidlá.

To do

V prípade slovesa robiť (to do) si musíme dávať pozor na rozlíšenie jeho použitia. Môže byť použité buď ako sloveso pomocné alebo významové. Ak zastáva funkciu pomocného slovesa, tak sa používa primárne pri tvorbe otázok a záporov.

• Did you have time to tidy your room?
• I didn’t have time to tidy my room.

Pomocné sloveso na seba preberá všetky gramatické funkcie, musí byť teda uvedené v správnom tvare (did). Významové sloveso, ktoré za ním nasleduje, potom už zostáva v základnom tvare.

Ak je to do použité ako významové sloveso, nesmieme pri tvorbe otázok a záporov zabudnúť na pomocné sloveso. Teda:

• Did you do the exercises?
• I didn’t do the exercises.

To have

Aj keď sloveso to have môže zastávať funkciu pomocného slovesa, v jednoduchom minulom čase sa s ním stretáme len ako s významovým slovesom. Správný tvar slovesa to have v jednoduchom minulom čase je had. Napríklad:

• I had a dog.

Otázky a zápory sa tvoria rovnako ako v prípade iných významových slovies: použitím pomocného slovesa do. Napríklad:

• Did you have a good time last week?
• We didn’t have a good time last week.

To be

Rovnako ako v prítomnom čase, tak aj v prípade minulého času má sloveso to be nepravidelné formy:

• I was
• You were
• He/she/it was
• We were
• You were
• They were

Je nutné si pamätať, že pri tvorbe otázok nepoužívame pomocné sloveso do, ale tvoríme ich presunutím slovesa to be v príslušnom tvare (was/were) na začiatok vety:

• Were you in Japan last year?
• Was she at work last week?

To isté platí pre tvorbu záporov. Pomocné sloveso do sa nepoužije a častica not nasleduje za formu slovesa to be: was not/were not. Skrátené formy sú wasn’t a weren’t.

• We weren't there when it happened.
• I was not at school yesterday.

Použitie jednoduchého prítomného času

Jednoduchý prítomný čas používame, keď hovoríme o všeobecných faktoch, ktoré sú vždy pravdivé alebo sú pravdivé a stále pre dané dlhšie obdobie:

• Ten times ten makes one hundred.
• I live in Olomouc.

Ďalej používame jednoduchý prítomný čas, keď hovoríme o pravidelných, bežných udalostiach. Často používame časové určenia always, often, usually, sometimes, never a ďalšie príslovky vyjadrujúce frekvenciu pravidelných dejov.

• She never works on Sunday.

Jednoduchý prítomný čas používame tiež napr. pri dávaní inštrukcií, popisovaní cesty, keď popisujeme zvyky alebo keď hovoríme o už danom rozvrhu.

Tvorenie jednoduchého prítomného času

Tvar slovesa v jednoduchom prítomnom čase je rovnaký ako tvar neurčitku:

• I live in London.
• They sleep in the bed.

Jediná zmena nastáva v 3. osobe jednotného čísla, kedy k nemu pridáme ešte koncovku -s (prípadne -es).

• She works in our office.
• He likes you.

Koncovka -es sa pridává kvôli lepšej výslovnosti za slová, ktoré sa končia na sykavku (‑s, -z, -sh, -ch, -x).

• wash → washes
• catch → catches

Ak sa sloveso končí na spoluhlásku, za ktorou nasleduje samohláska y, y sa mení na i a nasleduje -es.

• carry → caries
• vary → varies

Čo sa týka často používaných slovies, existují tri výnimky, ktoré nespadajú pod vyššie uvedené pravidlá, a to slovesá: to be, to do, to go.

Tvary slovesa to be sú bližšie popísané v samostatnom článku.

Pre slovesá to do a to go platia rovnaké pravidlá, ako pre tie končiace sa sykavkou uvedené vyššie. Vo všetkých osobách okrem 3. osoby jednotného čísla sa používajú v neurčitku. V 3. osobe jednotného čísla potom nasleduje koncovka -es:

• She always does the dishes.
• He goes there often.

Použitie priebehového času

Prítomný čas priebehový používame, keď hovoríme o dejoch, ktoré práve prebiehajú (v dobe, kedy o nich hovoríme).

• She is cooking now.
• They are leaving.

Prítomný čas priebehový ďalej používame k tomu, aby sme rozprávali o dočasných stavoch, ktoré sú pravdivé v momente, keď o nich hovoríme.

• His father is living with them at the moment.
• I am using my friend's car for now.

Ďalše využitie priebehového času je na zdôraznenie opakujúcej sa situácie. V tom prípade používame tiež príslovku always.

• They are always arguing.
• It is always raining around here.

Tvorenie priebehového času

Tvar slovesa v jednoduchom prítomnom čase tvoríme pomocou vyčasovaného slovesa byť (to be), ktoré je nasledované významovým slovesom – k jeho základnému tvaru pridáme koncovku -ing.

• I am reading.
• We are traveling.

Existujú aj slovesá, pri ktorých nie je možné vytvoriť priebehový čas. Jedná sa o stavové slovesá, teda slovesá, ktoré nepopisujú činnosť, ale procesy myslenia, cítenia a zmyslového vnímania. Medzi ne patria napríklad: love, hate, like, hope, wish, agree, see, hear atď. Aj keď nám môže teda logicky vyplývať, že by sme mali v prípade vyššie uvedených slovies použiť priebehový čas, použijeme ich len v ich základnom tvare, napr:

• I see them playing in the garden.

O oboch činnostiach v príklade môžeme povedať, že práve prebiehajú a teda majú byť vyjadrené priebehovým časom. Sloveso see však vyjadruje zmyslové vnímanie a jeho priebehovú formu teda nie je možné vytvoriť. Naopak sloveso play vyjadruje činnosť a je uvedené vo svojej priebehovej forme. Rovnaký princíp platí aj v nasledujúcom príklade:

• We like the picture she is drawing.

Present simple

Otázku v jednoduchom prítomnom čase tvoríme pridaním pomocného slovesa do na začiatok vety:

• Do you work in London?
• Do they know the answer?

Tvorenie záporu je v jednoduchom prítomnom čase rovnako nekomplikované. Vyjadríme ho pomocným sloveoem do, ku ktorému pridáme časticu not, ktorá značí, že ide o zápor:

• I do not work in London.
• They do not know the answer.

Ak vo vete použijeme pomocné sloveso, preberá na seba všetky gramatické funkcie. Významové sloveso teda zostáva nezmenené. Ku zmene dochádza len pri 3. osobe jednotného čísla, kedy sa k slovesu pridáva koncovka -(e)s.

• Does she have a dog?
• He does not talk to you often.

V prípade záporu môžeme tiež často naraziť na skrátené formy don't a doesn't. Ich použitie je úplne bežné a sú zameniteľné s dlhšími formami (ktoré sú preferované vo formálnej komunikácii).

Pri tvorbe záporov je dôležité myslieť na to, že sa v angličtine vždy používa len jedna negatívna častica. Ak máme teda vo vete not, nepoužijeme už slovo never, alebo naopak, aj keď by k tomu priamy preklad zo slovenčiny občas mohol zvádzať.

Výnimky pri tvorbe otázok a záporov nastávajú len v prípade slovies to be a to have, ktoré sú vysvetlené tu.

Present continuous

V prípade prítomného času priebehového tvoríme otázku jednoducho presunutím tvaru slovesa to be, ktoré zastáva funkciu pomocného slovesa na začiatok vety:

• Are you doing anything?
• Is she eating the dinner?

Zápor tvoríme použitím negatívnej častice not, ktorú umiestnime za tvar slovesa to be:

• You are not doing anything.
• She is not eating the dinner.

V prítomnom čase priebehovom je taktiež možné vytvoriť skrátenú formu záporu, teda aren't a isn't. Dôležité je však myslieť na to, že od tvaru pre 1. osobu jednotného čísla (am not) skrátenú formu nie je možné vytvoriť.

Zase platí, že pri tvorbe záporov je dôležité myslieť na to, že sa v angličtine vždy používa len jedna negatívna častica.

Použitie opytovacích zámen

Okrem jednoduchých otázok, ktoré sú popísané vyššie, a väčšinou za nimi nasleduje áno/nie odpoveď, môžeme tvoriť tiež otázky pomocou opytovacích zámen. Nazývané taktiež wh-questions, tieto otázky sa využívajú na zišťovanie konkrétnych informácií a tvoria sa použitím zámen: who (kto), what (čo), where (kde), when (kedy), why (prečo) a which (ktorý/á/é).

Ich tvorba nie je vôbec zložitá, stačí len presunúť opytovacie zámeno na začiatok otázky:

• Who is that person?
• Where am I?

Rozdiel medzi použitím jednoduchého prítomného času a prítomného času priebehového je práve v priebehu deja. Prítomný čas priebehový používame na vyjadrenie udalostí, ktoré sa práve odohrávajú. Môže ísť aj o deje dlhodobejšieho vymedzenia, ktoré sú v dobe, kedy o nich hovoríme, pravdivé, ale zároveň sú len dočasné. Napr.:

• Her mother is living with them at the moment.
• All the people are standing in my view.

Jednoduchý prítomný čas naopak odkazuje k opakovaným, dlhodobým dejom, stavom a faktom:

• He lives next door to us.
• We eat breakfast every day.

Nasledujúce príklady sú komplikovanejšie a dobre ilustrujú rozdiel v použití jednoduchého a priebehového času:

• My parents are always arguing.
• I am constantly spilling things.

Aj keď sa môže zdať, že ide o opakované deje a bolo by teda vhodné použiť jednoduchý prítomný čas, ide v skutočnosti o deje, ktoré sú typické, prípadne otravné. Pomôckou nám môže byť príslovka always (alebo jej synonymá).

Existujú tiež prípady, kedy je nutné si uvedomiť, či hovoríme o činnosti alebo stave:

• What do you do? I am a writer.
• What are you doing? I am writing a book.

V prvom prípade použijeme jednoduchý prítomný čas, pretože ide o stav. Pýtame sa na to, čím sa človek živí. Naopak v druhom prípade sa pýtame na konkrétnu činnosť, ktorú človek robí a použijeme teda prítomný čas priebehový.

Ďalšou často sa opakujúcou chybou je snaha o tvorenie priebehových časov stavových slovies:

• This cake tastes wonderful.
• Right now she wants to help me.

Aj keď ide o vec, ktorá sa deje vo chvíli, kedy o nej hovoríme, ide o stavové sloveso, ktoré nemá priebehový tvar (bližšie sú tieto slovesá popísané tu).

Jednoduchý minulý čas používame na vyjadrenie dejov, ktoré sa odohrali v jasne definovanej minulosti. Často sú s ním spojované časové určenia yesterday, three weeks ago, last year, when I was young.

• We watched a film yesterday.

Jednoduchý minulý čas tiež používame, keď hovoríme o stavoch a jednorazových, ale aj opakovaných udalostiach v minulosti.

Tvar pravidelných slovies v jednoduchom minulom čase tvoríme pridaním koncovky -ed k základnému tvaru slovesa. Pri jednoslabičných slovesách s jednou samohláskou nasledovanou spoluhláskou dochádza k zdvojeniu tejto koncovej spoluhlásky.

• We played football two weeks ago.
• The bus stopped.

Ak sa však sloveso v neurčitku končí na -e, túto hlásku nezdvojujeme, no pridávame už len -d.

• He retired last week.
• We desired a chance.

Zmeny nastávajú tiež ak sa sloveso končí na -y, ktorému predchádza spoluhláska. V takom prípade sa toto y zmäkčuje a až potom sa pridáva koncovka -ed.

• They buried him last Friday.
• He carried the bag for me.

Tvar nepravidelných slovies nepodlieha v jednoduchom minulom čase ľahko definovateľným pravidlám. Tieto tvary sa teda musíme naučiť.

Prehľad najdôležitejších nepravidelných slovies:

Nepravidelnosť nastáva tiež pri často používaných slovesách to be, to do a to have. Viac k ich tvarom nájdete tu.

Past simple

Otázky v jednoduchom minulom čase tvoríme pridaním pomocného slovesa did (teda minulého času do) na začiatok vety. Pomocné sloveso na seba zase prevezme všetky gramatické funkcie. Keďže pomocné sloveso indikuje aj minulý čas, plnovýznamové sloveso, ktoré za ním nasleduje, bude už v prítomnom čase. Tvar did sa používa pre všetky osoby a čísla:

• Did they go to the party?
• Did she call you?

Podobne je to aj s tvorením záporu. Vyjadríme ho zase pomocným slovesom did, ku ktorému pridáme časticu not, ktorá značí, že ide o zápor:

• They did not go go to a party.
• She did not call you.

Pri zápore môžeme tiež často naraziť na skrátenú formu didn't. Jej použitie je úplne bežné a je zameniteľná s dlhšími formami (ktoré sú preferované vo formálnej komunikácii).

Výnimka opäť nastáva pri slovese to be, ktoré pri tvorbe otázok a záporov pomocné sloveso do nepotrebuje. Otázky sa teda tvoria presunutím správneho tvaru slovesa be na začiatok vety. Napr.:

• Was I too loud?
• Were you happy?

Pri zápore sa zase len pridá častica not za vhodnú formu slovesa to be:

• I was not too loud.
• You weren't happy.

Past continuous

V prípade minulého času priebehového tvoríme otázku jednoducho presunutím tvaru slovesa to be na začiatok vety:

• Were they eating?
• Was she leaving?

Zápor tvoríme použitím negatívnej častice not, ktorú umiestnime za tvar slovesa to be:

• They were not eating.
• She was not leaving.

Opäť je pri záporoch možné vytvoriť skrátenú formu záporu, teda wasn't a weren't.

Minulý čas priebehový sa používa, keď sa kladie dôraz na priebeh či dĺžku činnosti. Tvorí sa slovesom to be vo vhodnom tvare (teda was/were) a príponou -ing.

• It was raining.
• You were driving.

Minulý čas priebehový sa používa v nasledujúcich prípadoch:

• Keď zdôrazňujeme, kedy mal dej trvanie.
  • They were playing basketball in the evening.
• Ak prebieha viac činností zároveň.
  • He was watching TV while I was doing the dishes.
• Ak sa činnosť deje určitú dobu.
  • When I was running, I broke my leg.

Je dôležité myslieť na to, že minulý čas priebehový nie je možné použiť v prípade stavových slovies (např. mean, know, need, love, hate) a dejov a činností, ktoré sa v minulosti pravidelne alebo často opakovali. Napríklad:

• They played basketball every evening.

Tvorba predprítomného času

Tvar jednoduchého predprítomného času tvoríme vyčasovaním pomocného slovesa have, ktoré je nasledované príčastím minulým významového slovesa (pri pravidelných slovesách pridávame koncovku -ed k základnému tvaru).

• I have already finished my coffee.

Nepravidelné tvary príčastia minulého môžete nájsť tu. Informácie o tvorbe otázok a záporov môžete nájsť tu.

Použitie predprítomného času

Jednoduchý predprítomný čas používame, keď hovoríme o udalostiach, ktoré sa odohrali v minulosti, ale majú nejakú súvislosť s prítomnosťou.

Jedným prípadom použitia jednoduchého predprítomného času je pri hovorení o skúsenostiach, ktoré sme prežili do súčasnej doby. Zvyčajne nie sú tieto skúsenosti špecifikované konktrétnym časom, ale často s nimi používame výrazy ever, never, before, in my life, so far, up until now.

• I have never been to London.

Ďalej využívame jednoduchý predprítomný čas na rozprávanie o nedávnej, aj keď dokončenej udalosti, ktorá sa odohrala v minulosti. Nedávna minulosť je často spájaná s výrazmi just a recently.

• What has just happened?

Jednoduchý predprítomný čas tiež používame na vyjadrenie minulej udalosti, ktorá má následky v prítomnosti.

• Tom has broken his arm. (Tom má ruku v sadre, ruka je stále zlomená).

Ďalšie použitie jednoduchého predprítomného času je s predložkami for a since na hovorenie o udalostiach, ktoré začali v minulosti a trvajú do súčasnej doby.

• I have known him since 2015.

Predprítomný čas tiež používame s ďalšími príslovkami, napr. yet, already, still.

Predminulý čas sa používa na vyjadrenie udalostí, ktoré sa odohrali ešte pred určitým bodom v minulosti. Tvorí sa použitím pomocného slovesa had a minulým príčastím. Napr:

• write → had written
• sleep → had slept

Väčšinou sa vo vete nenachádza samostatne, ale spolu s iným minulým časom vyjadrujúcim udalosť, ktorá nastala medzi inou, skoršou udalosťou a súčasnosťou:

• Mark suddenly realised that he had left his laptop on the train.

Vo vyššie uvedenom príkladu máme dva minulé časy, aby sa rozlíšilo, ktorá udalosť sa stala skôr. Mark si mohol vspomenúť, že si zabudol laptop vo vlaku až potom, čo sa tak stalo. V prípade tejto vety sa to dá logicky odvodiť.

Ak je veta menej jasná, pomôckou je prítomnosť spojok ako sú before, until, after, ktoré naznačujú postupnosť udalostí.

Nasledujúci príklad ukáže, ako použitie predminulého času mení význam vety:

• Lena cooked breakfast when we got up.

Ak by bol vo vete predminulý čas ("had cooked"), znamenalo by to, že Lena navarila ešte predtým, než vstali. Použitie jednoduchého minulého času vyjadruje, že Lena navarila až potom, čo vstali.

Rozdiel medzi jednoduchým minulým časom a priebehovým leží v dôraze kladenom na priebeh či dĺžku činnosti.

Jednoduchý minulý čas sa používa ak:

Minulý čas priebehový sa teda používa v nasledujúcich prípadoch:

Kontrast, ktorý tieto dva časy tvoria, je dôležitý, keď hovoríme o dvoch dejoch, ktoré nie sú zasadené rovnako do minulosti. Napríklad:

• What were you doing when the police arrived?

V minulosti prebiehala určitá činnosť alebo dej, na ktorú sa pýta daná otázka. Trvanie tohto deja je zdôraznené použitím minulého času priebehového. Tento dej bol prerušený iným, ktorý sa odohral okamžite. Pre ten použijeme jednoduchý minulý čas.

Na porovnanie:

• Marek was studying for his test while Kamila was listening to music.

Aj keď sú oba deje v minulosti, prebiehali v rovnakú dobu a navzájom sa neprerušili.

V nasledujúcom prípade máme tiež viac činností v minulosti:

• He walked to the bar and sat next to her.

Ide však o sériu udalostí, preto je použitý jednoduchý minulý čas. Predtým, než sa vedľa nej posadil, musel najskôr k baru pristúpiť.

Zatiaľ čo deje vyjadrené pomocou minulého času sú už ukončené a často definované príslovkovým určením odkazujúcim na minulosť (yesterday, two days ago, last winter, atd.), deje vyjadrené predprítomným časom dokončené nie sú (teda stále prebiehajú, aj keď sa začali v minulosti) alebo majú inú spojitosť s prítomnosťou.

Pomocným ukazovateľom môžu často byť práve použité príslovky:

Jednoduchý predprítomný čas používame, keď hovoríme o udalostiach, ktoré sa odohrali v minulosti, ale majú nejakú súvislosť s prítomnosťou (ak napríklad hovoríme o tom či a koľkokrát sme niečo urobili). Rozdiel medzi jednoduchým predprítomným časom a priebehovým je primárne v tom, či je daná činnosť dokončená alebo nie. Napríklad:

• I have read the book she lent me. I liked it.
• I have been reading the book she lent me. I've got another 30 pages to read.

V prvej vete je použitý jednoduchý predprítomný čas, pretože kniha už bola prečítaná. Druhá veta v druhom príklade naznačuje, že činnost nie je dokončená: zostáva ešte dočítať tridsať strán. Použije sa teda predprítomný čas priebehový.

Predprítomný čas priebehový sa tiež používa na zdôraznenie priebehu aktivity. Preto je v nasledujúcej vete priebehová forma aj napriek tomu, že telefonáty už boli ukončené:

• I have been trying to call you all morning!

Ďalší prípad, kedy sa môžeme stretnúť s priebehovou formou predprítomného času, je, ak hovoríme o dočasných činnostiach a stavoch. Napríklad:

• I usually work in Brno but I have been working in Zlín for the last 3 weeks.

Je dôležité vedieť správne rozlišovať medzi jednoduchým minulým časom a predminulým časom, pretože sa častokrát nachádzajú vo vetách spoločne a rozdiel medzi nimi naznačuje postupnosť udalostí, ktoré sa odohrali v minulosti.

Jednoduchý minulý čas sa v prípade pravidelných slovies tvorí pridaním koncovky -(e)d a predminulý čas použitím pomocného slovesa had s minulým príčastím. Teda:

• work → worked × had worked
• sing → sang × had sung

Na pochopenie rozdielu medzi týmito dvomi časmi sa pozrime na nasledujúci príklad:

• I couldn't believe he had eaten my cake.
• I can't believe he ate my cake.

Prvá veta sa celá odohráva v minulosti. Torta musela byť najskôr zjedená a až potom na to mohol niekto reagovať. Predminulý čas dáva najavo, že sa dej odohral v hlbokej minulosti a jednoduchý minulý čas potom len spomína, že sa niečo stalo (že nemohol uveriť, že mu zjedli tortu). Druhá veta sa tiež odohráva v minulosti, ale len z časti. Torta bola síce zjedená v minulosti, ale prišlo sa na to až teraz.

Je dôležité si ale uvedomiť, že predminulý čas sa používa len v prípade, kedy dej, ktorý sa odohral v hlbokej minulosti, nejakým spôsobom ovplyvňuje nasledujúce udalosti. Nepoužíva sa teda, ak ide o sériu udalostí, alebo o udalosti prebiehajúce v rovnakú dobu. Napr.:

• Lucy played the piano when she was a child but she doesn't now.
• He heard a loud cry and rushed out.

V prvom prípade fakt, že Lucy hrala na klavír, nijako neovplyvňuje jej detstvo a v druhom prípade, aj keď človek vybehol až po tom, čo počul krik, ide o jednoduchú sériu udalostí. Použijeme teda jednoduchý minulý čas.

Sloveso will používame, keď hovoríme o budúcnosti – keď si myslíme, že sa niečo určite stane, keď niečo predpovedáme, hovoríme o rozhodnutiach, ktoré sme práve učinili, keď niečo navrhujeme či sľubujeme.

• Don't worry. I will help you.

Tvar tohto budúceho času je zložený zo slovesa will nasledovaným základným tvarom významového slovesa. Pri tvorení otázky presunieme sloveso will pred podmet. V zápore je sloveso will doplnené o zápornú časticu not.

• It will be a nice day tomorrow.
• Will you come with us?
• I will not do it.

Budúci priebehový a predbudúci čas sa používajú pri udalostiach, ktoré sa stanú v budúcnosti. Budúci priebehový čas sa tvorí väzbou will be, za ktorou nasleduje priebehový tvar významového slovesa. Predbudúci tvar sa tvorí pomocou väzby will have a príčastím minulým významového slovesa. Teda:

• drive → will be driving → will have driven
• speak → will be speaking → will have spoken

Rozdiel medzi nimi je v tom, že pomocou budúceho času priebehového odkazujeme na dej, ktorý bude v budúcnosti prebiehať a predbudúci čas odkazuje na dej, ktorý sa do určitej doby v budúcnosti skončí. Napr.:

• At midnight, we will be driving through the desert.
• By midnight, we will have driven through the desert.

Použitie budúceho priebehového času v prvej vete naznačuje, že dej bude prebiehať v určitú dobu (o polnoci). Naopak na základe predbudúceho času v druhej vete je jasné, že dej už bude o polnoci ukončený, a teda cez púšť prejdú do polnoci.

Pomôckou na rozoznanie vhodnej príležitosti na použitie predbudúceho času je spojka by. Častokrát je však možné použitie správného času logicky odvodiť:

• I think that astronauts will have landed on Mars by the year 2040.

Po prvé, ide o jednorazovú činnosť (prvý krát mohli astronauti pristáť len raz) a po druhé, aj keby došlo k opakovaným pristátiam, je to dej, ktorý sa odohrá okamžitě (v moment, kedy sa astronauti dotknú povrchu Marsu). Použiť budúci čas priebehový by teda nedávalo zmysel.

Najdôležitejšie je však pamätať si, že predbudúci čas je obskúrna forma, ktorá sa v rámci bežnej komunikácie skoro vôbec nevyskytuje a použitie iných foriem budúceho času nebýva považované za chybu.

Na vyjadrenie budúceho času môžeme použiť ako will, tak aj going to. V ich použití je ale rozdiel.

Keď používame going to na vyjadrenie budúcnosti, zdôrazňujeme náš zámer, už učinené rozhodnutie, alebo konáme na základe dôkazov toho, čo tvrdíme.

• I heard that she's going to ask her today.
• It's 5:2. They are going to win.

Keď používame will, tak k tomuto zdôrazneniu nedochádza, aj napriek tomu, že si môžeme byť istí, že se niečo stane, keďže to nie je založené na plánoch, rozhodnutiach, zámeroch či dôkazoch. Preto sa sloveso will často pojí s väzbou I think. Will taktiež používame ak sa pre danú vec rozhodneme okamžite, takže okrem iného pri objednávaní v reštaurácii. Napr.:

• Wait! I will help you with your bags.
• I think I will have the salad.

Nasledujúce príklady sú zložitejšie a ilustrujú použitie will a going to:

• There is no bread. I know. I am going to buy some in the afternoon.
• There is no bread. Really? In that case I will buy some.

Rozdiel v príkladoch je v tom, že v prvom prípade si je osoba vedomá toho, že je treba kúpiť chlieb a už sa teda rozhodla, že ho dokúpi, z čoho vyplýva použitie going to. V druhom prípade sa o tom osoba dozvedá len v ten daný moment a sloveso will reflektuje náhle rozhodnutie.

• I think it will rain.
• Look at the clouds! It's going to rain.

Tu je rozdiel v dôkazoch, na základe ktorých hovoríme o určitej udalosti. V prvej vete len predpokládáme, že bude pršať, a použijeme teda will. V druhej je však na základe oblakov jasné, že pršať bude, použijeme teda going to.

Množné číslo sa v prípade pravidelných podstatných mien tvorí veľmi jednoduchým spôsobom, a to pridaním koncovky -s.

• cat → cats
• dog → dogs

Existujú však výnimky:

• Ak sa podstatné meno končí na -s, -z, -sh, -ch, -x, pridávame pre lepšiu znelosť koncovku -es.

  • mash → mashes
  • box → boxes

• Ak sa podstatné meno končí na spoluhlásku, za ktorou nasleduje samohláska y, y sa mení na i a nasleduje -es.

  • lady → ladies
  • berry → berries

Keďže je možné väčšinu nepravidelných podstatných mien rozdeliť do skupín podľa toho, ako vzniká ich plurál, nie je ani v tomto prípade ťažké naučiť sa ich formy množného čísla.

• Pri podstatných menách končiacich sa na -f(e) sa táto koncovka často mení na -ve, za ktorým nasleduje už tradične -s:

  • wolf → wolves
  • wife → wives

  Medzi výnimky ale patria slová ako napríklad roof, belief, chief, cliff, ktorých množné číslo sa tvorí bežným spôsobom (teda pridaním koncovky -s).

• Niektoré podstatné mená končiace sa na -o sa tiež tvoria pridaním koncovky -es:
  • tomato → tomatoes
  • potato → potatoes

  Rozdiel však nastáva pri výnimkách ako napríklad photo a piano. Tu sa pridáva len koncovka -s.

• Potom existujú podstatné mená, ktoré majú rovnakú formu v jednotnom aj množnom čísle. Všimnite si, že ide prevažne o živočíchy. Napr.: sheep, deer, fish, species, moose, bison.

• Existujú tiež také podstatné mená, ktoré majú formu množného čísla, ale používajú sa s nimi slovesá v jednotnom čísle. Napr.: news, darts, athletics, series, species. Opakom sú podstatné mená, ktoré majú formu množného čísla, ale viažu sa k ním slovesá v čísle množnom: scissors, jeans, trousers, glasses atď...

• No a v neposlednenom rade existujú podstatné mená, ktorých nepravidelné formy je nutné sa naučiť. Tu sú niektoré z najčastejších:

  analysis	analyses
  basis	bases
  cactus	cacti
  child	children
  crisis	crises
  datum	data
  die	dice
  focus	foci
  foot	feet
  goose	geese
  graffito	graffiti
  man	men
  medium	media
  mouse	mice
  ox	oxen
  quiz	quizzes
  tooth	teeth
  woman	women

Použitie neurčitého člena je veľmi jednoduché a týka sa nasledujúcich prípadov:

• Ak niečo spomíname prvý krát a nie je teda jasné, o čom presne hovoríme:

  • There is a car outside.

• Ak hovoríme o jednom zástupcovi nejakej väčšej skupiny:

  • I am a student in Prague.

Neurčitý člen používame len v jednotnom čísle a s počítateľnými podstatnými menami!

Neurčitý člen má v angličtine dve formy: a a an. A sa používa, keď sa podstatné meno začína výslovnostne na spoluhlásku. Typicky teda napríklad:

• a potato
• a car

Ale tiež v týchto prípadoch, kedy sa výslovnosť začína na j:

• a uniform
• a year

An sa použivá, keď sa podstatné meno začína výslovnostne na samohlásku. Napr.:

• an apple
• an owl

Ale tiež v týchto prípadoch, kedy sa písané h nevyslovuje:

• an hour
• an honor

Porovnajte teda rozdiel vo výslovnosti medzi nasledujúcimi slovami:

• a European city
• an English city

Určitý člen je v angličtině len jeden, a to slovo the. Používa sa, keď hovoríme o niečom, čo už bolo spomenuté, alebo ak chceme identifikovať konkrétnú vec. Taktiež sa používa, ak hovoríme o ľuďoch a veciach, ktoré existujú len raz, pri označovaní dekád, alebo pri treťom stupni prídavných mien:

• I was very busy the last two days.
• That’s the man I saw.
• He is the president of Hungary.
• That was popular in the 1970s.
• He is the best man for the job.

Určitý člen the sa nepoužíva:

• S názvami krajín. Výnimkou sú tie, ktoré majú názov v množnom čísle (Netherlands), alebo majú v názve slová ako kingdom, republic, states atď..
• S menami ľudí, obchodov, väčšiny miest, hôr, ostrovov a jazier (ak ale ide o pohorie, súostrovie a skupiny jazier, určitý člen sa už používa).
• S letopočtami.
• S nepočítateľnými podstatnými menami.
• S jazykmi.

Problematické bývajú nasledujúce prípady:

• The mayor was sent to prison.
• My husband got home early from work.
• I'm going to go to bed now.
• She's going to travel by bus.

Aj keď je pravdepodobne známe, na ktorú väznicu, prácu a posteľ vety odkazujú, určitý člen sa nepoužíva, pretože ide o abstraktné stavy. “Go to prison” značí, že niekto si odsedí trest, “from work” že sa vracia po hodinách pracovnej činnosti, “go to bed” znamená, že ide spať. Ak ide o dopravné prostriedky, primárne takiež nepoužívame žiadny člen. Vo všetkých prípadoch by sa určité členy používali len v výnimočne, keď by správne porozumenie vety záviselo na vymedzení konkrétnych miest a objektov.

Viac o prípadoch, pri ktorých sa nepoužíva žiadny člen sa dočítate tu.

Sú prípady, kedy sa v angličtine pred slovom použije člen nulový. Slovo teda bude bez člena. Toto sa stáva v prípade:

• vlastných podstatných mien

  • We moved to Tokyo.
  • I live near Baker Street.

• názvov častí dní, jednotlivých dní, mesiacov a ročných období

  • We got home after midnight.
  • We usually meet on Monday.

• názvou športov, vedných disciplín, jazykov

  • Why is math your favourite subject?
  • How often do you play tennis?

• väzieb s predložkami at, by, in, to

  • They took her to hospital.
  • I was at university.

• pomenovaní vecí vo všeobecnosti (tu je dôležité rozlíšiť, či hovoríme o jednom neurčitom zástupcovi skupiny alebo o veci vo všeobecnosti)

  • Tigers can be dangerous.
  • I eat rice every day.

Najčastejšie používané predložky miesta sú at, in a on. Majú trocha komplikované využitie, takže je nutné si jednotlivé príklady zapamätať.

At sa používa na určenie presného miesta a ak hovoríme o udalostiach a miestach, kde pravidelne vykonávame rovnakú činnosť:

• Kate was sitting at the computer surfing the Internet.
• I was at school the whole day.
• We were at a party.

In jednoducho značí veci, ktoré sú vnútri:

• Her wallet wasn't in her purse.
• The ball is hidden in the box.
• She is in the building.

On sa používa keď hovoríme o plochách, poschodiach, stranách (on the left, on the right), ak je niečo v médiách, alebo v dopravných prostriedkoch. Napr.:

• Where's your room? On the first floor.
• The building you are looking for is on the right.
• I drew the picture hanging on the wall.

Jedna z veľmi častých chýb ľudí učiacich sa po anglicky je používanie spojení “on the picture” pre výraz “na obrázku”. Ide o slovakizmus, a jediná správná forma je “in the picture”!

Iné predložky miesta sú:

Vo väčšine prípadov je použitie predložiek miesta jasné, ale niekde je treba dovysvetliť určité veci:

• Below a under: rozdiel medzi týmito predložkami je v tom, že below popisuje, že je niečo nižšie než niečo iné, no under je jednoducho pod niečím (teda priamo pod nejakou vecou):

  • The city is below the sea level.
  • The ball is under the table.

• Among a between: aj keď obe znamenajú medzi, between sa používa ak hovoríme o pár konkrétnych bodoch, medzi ktorými doslova niečo je a among sa používa pre väčšiu skupinu a pre obrazné vyjadrenie vzťahu k skupine:

  • The child is sitting between his mother and father.
  • You are among friends here.

• Beside, next to, near a by: beside a next to sa používajú na vyjadrenie tesnej blízkosti, s tým, že beside je viac štylisticky zafarbené a používa sa tiež vo význame po boku niekoho. Near a by už odkazujú na väčšiu vzdialenosť.

  • The computer printer is next to the computer.
  • The castle is by the lake.

Z názvu je zjavné, že predložky smeru vyjadrujú smer, ktorým sa niečo pohybuje. Sú medzi nimi:

Vo väčšine prípadov je použitie predložiek smeru jasné, ale v niektorých prípadoch je treba vysvetlenie:

• Across a over: across znamená naprieč niečím a over nad niečím, alebo cez niečo.

  • We need to find a way to get across the river.
  • You have to jump over the fence to get there.

• Along, around a past: along znamená ísť pozdĺž niečoho (napríklad rieky), around sa používa, keď sa niečo úplne obíde a past, keď sa ide okolo niečoho.

  • I love walking along the beach.
  • We had to walk around the building twice to find the entrance.
  • You have to go past the red house get to the shop.

• From, off a out of: už bolo naznačené, v čom je rozdiel medzi týmito predložkami. Tu sú príklady pre lepšiu ilustráciu:

  • I took a plane from Brno to London.
  • The glass fell off the table.
  • The cat jumped out of the box.

• To a towards: to znamená niekam, pričom dôraz sa kladie na cieľ, no pri towards sa dôraz kladie na smer pohybu (k niečomu):

  • We went to Prague last week.
  • The train is heading towards Prague.

V angličtine majú osobné zámená dva tvary:

Využitie zámen v prípade, že vyjadrujú podmet, je priamočaré a odvíja sa od významu vety. Je dôležité ale myslieť na to, že veci a zvieratá majú v angličtine tretiu osobu. Napr.:

• There is a chair in the room. It is old.
• Don't touch the dog. It is dangerous.

Napríklad, aj keď ženský rod slova stolička v slovenčine môže lákať k použitiu zámena she, ide o predmet, použijeme teda zámeno it. Pri zvieratách sa osobné zámená označujúce pohlavie zvieraťa používajú len ak k nemu máme osobný vzťah. Čo sa týka neživých vecí, existujú tiež výnimky, ako napríklad lode, v prípade ktorých sa často používá ženský rod. Ide však o príklady netypické v bežnej angličtine.

Je dôležité sledovať, kedy sa funkcia zámena mení a zastáva pozíciu predmetu. Potom sa v niektorých prípadoch mení aj tvar zámen podľa tabuľky. Napr.:

• Can you tell them to be quiet?
• My mum always gives me chocolate.

V angličtine majú zvratné zámená nasledujúce tvary:

Používajú sa primárne, keď je predmet vety rovnaký ako je podmet. Je tomu tak často práve vo vetách, ktoré by v slovenčine obsahovali zvratné zámená. Napr.:

• You shouldn't blame yourself for what happened.
• He cut himself with the knife.

Zvratné zámená sa však nepoužívajú, ak sa viažu s príslovkou miesta, alebo predložkou with. V tom prípade se používajú predmetové osobné zámená. Napr.:

• She had a big dog sitting next to her.
• I am going to take my brother with me.

Privlastňovacie zámená majú v angličtine dva druhy: nesamostatné (possessive adjectives) a samostatné (possessive pronouns). Tvary všetkých privlastňovacích zámen sú v nasledujúcej tabuľke:

Ako už názov naznačuje, nesamostatné privlastňovacie zámená sa vo vete nachádzajú pred slovom, ktorého sa týkajú, zatiaľ čo samostatné stoja až za ním, teda samostatne. Porovnajte nasledujúce príklady:

• That is her cat.
• That cat is hers.

Alebo:

• Tereza and I both have this book but hers is older
• Tereza and I both have this book but her book is older.

Je dôležité myslieť na dve veci:

• Ak použijeme nesamostatné privlastňovacie zámeno, nepoužívame pred slovom, ktorého sa týka, žiadny iný člen.
• V privlastňovacích zámenách nikdy nepoužívame apostrof.

Použitie zámen potom závisí už len od logického významu vety.

Prvý kondicionál je druh podmienkovej vety. Používame ho na vyjadrenie vecí, ktoré sa stanú v budúcnosti, ak sa splní ich predpoklad. Tvoríme ho pomocou jednoduchého prítomného času vo vedľajšej vete (predpokladu) a jednoduchého budúceho času v hlavnej vete (ktorá vyjadruje, čo sa stane). Napr.:

• If I have time, we will go out.
• If I see him, I will tell him.

Vedľajšia podmienková veta nemusí vždy stáť ako prvá. Najčastejšie sa začína spojkou if, vo vete je teda ľahko identifikovateľná:

• Jacob will have a party on Friday if his parents go away.
• He will go to the university if he does well in his exams.

Druhý kondicionál je druh podmienkovej vety. Používame ho na vyjadrenie vecí, pri ktorých je nepravdepodobné, že by sa stali v budúcnosti. Tvoríme ho pomocou jednoduchého minulého času vo vedľajšej vete (predpoklade) a modálneho slovesa would, za ktorým nasleduje neurčitok v hlavnej vete (ktorá vyjadruje, čo sa pravdepodobne nestane). Napr.:

• If I won a lot of money, I would buy a car.
• I would go with you if I felt better.

Kde prvý príklad vyjadruje vysoko nepravdepodobnú záležitosť, druhý vyjadruje predpoklad na základe aktuálnych skutočností, že sa osobe nebude dariť lepšie.

Druhý kondicionál sa tiež používa na vyjadrenie vecí, ktoré sú nemožné:

• If I were you, I would help them.

Nie je možné doslova byť niekým iným, musíme teda použiť druhý kondicionál. Vyššie uvedená veta je tiež príkladom použitia were namiesto was. Were môže nahradiť was v druhom kondicionále, ak sa usilujeme o formálne vyjadrovanie. Ďalším príkladom je:

• If she were taller a bit, she would be taller than me.

Tretí kondicionál

Tretí kondicionál používame na rozmýšlanie nad tým, čo by sa bývalo mohlo stať, keby bola v minulosti splnená určitá podmienka (ktorá ale splnená reálne nebola). Tvoríme ho pomocou predminulého času vo vedľajšej vete (nenaplnenej podmienke) a modálnym slovesom would have, za ktorým nasleduje príčastie minulé v hlavnej vete (ktorá vyjadruje, čo by sa bývalo mohlo stať). Napr.:

• He would have been on time, if he had left the house earlier.
• She would have become a teacher, if she had gone to university.

V oboch prípadoch ide o neexistujúci stav. Ona nie je učiteľka a on neprišiel včas, pretože neboli naplnené podmienky z vedľajšej vety.

Prídavné mená majú v angličtine tri stupne, ktoré zodpovedajú spôsobu stupňovania v slovenčine:

1. základný tvar
2. komparatív – na porovnávanie
3. superlatív – popisujúci to naj-

Postup pri tvorbe komparatívu a superlatívu závisí od dĺžky prídavného mena. Ak ide o jednoslabičné alebo niektoré dvojslabičné prídavné mená, používajú sa prípony -er a -est. Napríklad:

• big → bigger (komparatív) = veľký → väčší
• big → biggest (superlatív) = veľký → najväčší

Môžeme sa stretnúť s prípadmi, kedy sa prídavné meno končí na -y. V tom prípade sa pred pridaním prípony -y zmení na -i. Napríklad:

• lazy → lazier (komparatív) = lenivý → lenivejší
• lazy → laziest (superlativ) = lenivý → najlenivejší

Dlhšie prídavné mená, teda niektoré dvojslabičné a všetky viacslabičné, sa stupňujú pomocou slov more (viac) a most (najviac), ktoré sa dajú pred stupňované prídavné meno.

• dangerous → more dangerous (komparatív) = nebezpečný → viac nebezpečný
• dangerous → most dangerous (superlatív) = nebezpečný → najviac nebezpečný

Už bolo spomenuté, že dvojslabičné prídavné mená môžu spadať do oboch kategórií. Nie je pravidlo, na základe ktorého by sa dalo určiť, do ktorej, je treba vychádzať zo skúsenosti. Použitie slov more a most však nikdy chybou nebude.

Existujú prídavné mená, ktoré majú nepravidelné stupňovanie. Je nutné sa ich formy komparatívu a superlatívu naučiť. Najznámejšie sú:

Rozdiel medzi komparatívom a superlatívom zodpovedá tomu v slovenčine a správny tvar je treba vybrať na základe významu. Príklady:

Podobne ako prídavné mená, aj príslovky majú v angličtine tri stupne:

1. základný tvar
2. komparatív– na porovnávanie
3. superlatív – popisujúci naj-

Väčšina z nich sa končí príponou -ly (dajú sa teda aj ľahko rozoznať). V takom prípade sa stupňujú použitím slov more (viac) a most (najviac), ktoré sa dajú pred stupňovanú príslovku:

• politely → more politely (komparatív) → most politely (superlatív)
• frequently → more frequently (komparatív) → most frequently (superlatív)

Príslovky, ktoré majú rovnaký tvar ako prídavné mená, sa stupňujú pomocou prípon -er a -est:

• fast → faster (komparatív) → fastest (superlatív)
• late → later (komparatív) → latest (superlatív)

Tak napríklad dochádza k tomu, že k príslovke early sa pridávajú prípony -er a -est aj keď vyzerajú, že sa končia na -ly. V prípade tvorby komparatívu a superlatívu tejto príslovky je nutné tiež myslieť na to, že -y sa pred príponou zmäkčuje:

• early → earlier (komparatív) = skôr → skoršie
  
• early → earliest (superlatív) = skôr → najskoršie

Existujú príslovky, ktoré majú nepravidelné stupňovanie. Je nutné sa ich formy komparatívu a superlatívu naučiť. Najznámejšie sú:

Farther/farthest sa používa na vyjadrenie fyzickej vzdialenosti a further/furthest na vyjadrenie symbolickej vzdialenosti.

Rozdiel medzi komparatívom a superlatívom zodpovedá tomu v slovenčine a správny tvar je treba vyberať na základe významu. Príklady:

• Katherine studied the hardest of all the students.

Tu sa nesmie použiť komparatív, protože väzba of all the students (zo všetkých študentov) naznačuje, že neporovnávame, ale určujeme toho najlepšieho.

• She made it sound worse than it actually was.

Tu porovnávame medzi tým, ako to znelo a aké to v skutečnosti bolo. Logicky teda použijeme komparatív.

Příslovky sa vo vetách objavujú v zásade na troch pozíciách: na začiatku, uprostred a na konci vety.

Niektoré príslovky môžu zastávať viac pozícií, iné sú viazané na konkrétnu pozíciu. V zásade platí, že príslovka nemôže byť nikdy umiestnená medzi predmet a prísudok. Konkrétne pozície často záležia na type príslovky:

Príslovky spôsobu

Príslovky spôsobu sa objavujú uprostred a na konci vety. Pri príslovkách končiacich sa na -ly záleží, či chceme zdôrazniť spôsob. Ak áno, príslovku uvedieme na konci vety:

• He ate lunch hungrily.
• We left the house quickly.

Môžeme ju ale umiestniť aj do stredu vety:

• He hungrily ate lunch.
• We quickly left the house.

Príslovky spôsobu, ktoré sa nekončia na -ly, sa uvádzajú vždy na konci vety:

• They went to bed late.
• I am doing well.

Dôležité je si uvedomiť, že pozícia príslovky vo vete môže niekedy zmeniť význam tejto príslovky:

• The child behaved badly.
• They badly need help.

Príslovky miesta

Vo väčšine prípadov nasledujú príslovky miesta priamo za slovesom, teda uprostred alebo na konci vety:

• They are standing outside.
• Go upstairs please.

Na začiatku vety sa príslovky miesta objavujú ak kladieme dôraz na konkrétne miesto:

• Outside it’s raining cats and dogs.
• In the city there is a lot of traffic.

Príslovky času

Ak ide o príslovky času určujúce konkrétny čas, najčastejšie sa umiestňujú na koniec vety:

• I went shopping on Tuesday.
• There was a fire yesterday.

Je ale možné ich umiestniť aj na začiatok vety, aj keď vetná konštrukcia už nebude tak prirodzená:

• On Tuesday, I went shopping.
• Yesterday, there was a fire.

Na začiatok vety nie je možné umiestniť jednoslovné príslovky vyjadrujúce ako často sa niečo deje:

• We go shopping daily.
• The magazine comes monthly.

Príslovky, ktoré neurčujú konkrétny čas môžu mať rôzné pozície vo vete:

• Soon we will be there.
• We will soon be there.

Výnimkou sú príslovky always a never, ktoré zastávajú pozíciu uprostred vety:

• She is always late for work.
• That has never happened.

Iné príslovky

Príslovky, ktoré zdôrazňujú určitú skutočnosť (napr. too, very, rather, hardly) sa väčšinou umiestňujú priamo pred slovo, na ktoré odkazujú:

• We were very shocked to hear the news.
• My mum is too strict with me.

Príslovky ako napríklad furthermore, nevertheless, anyway uvádzajú nasledujúcu vetu, najčastejšie sa teda nachádzajú na začiatku:

• Furthermore, there is no proof of that.
• Honestly, I did not want to work here.

Príslovky vyjadrujúce pravdepodobnosť (napr. certainly, probably) sa umiestňujú do stredu vety:

• I am certainly going to come to your party.
• They will probably miss the train.

Výnimkou sú príslovky perhaps a maybe, ktoré sa umiestňujú skôr na začiatok vety:

• Maybe it will rain today.
• Perhaps I will win a lottery.

Ak sa vo vete nachádza viac než jedna príslovka, nasledujú po sebe v poradí spôsob, miesto a čas:

• The sun was shining strongly on the beach yesterday.
• He called me repeatedly this morning.

Myslite prosím na to, že vyššie uvedené pravidlá sú často len odporúčania. Nanešťastie platí, podobne ako v mnohých iných prípadoch v rámci angličtiny, že na určenie správnej pozície je treba vychádzať z predchádzajúcich skúseností a správny slovosled je treba jednoducho odhadnúť.

Rozlišovať medzi too a enough nie je vôbec žiadny problém, pretože majú iný význam. Too znamená príliš (nadmieru) a enough znamená dosť.

Zamyslite sa nad rozdielom vo význame nasledujúcich viet:

• I hope the room isn’t too warm.
• The room wasn't warm enough so I turned the heating on.

V oboch prípadoch by sa dalo použiť aj to druhé slovo, ale význam viet by nemal logiku. Nie je dôvod dúfať, že izba z prvej vety by nebola dosť teplá. Rovnako v rámci druhého príkladu by sa nekúrilo, aby bola izba príliš teplá.

K určeniu toho, ktoré slovo použiť, nám okrem samého významu vety pomáha skutočnosť, že too (vo význame príliš) sa vždy používa pred slovom, ktorého sa týka, a enough môže byť aj za ním.

Too sa tiež viaže so slovami many a much. Too many sa používa s počítateľnými a too much s nepočítateľnými podstatnými menami:

• There are too many apples on the table.
• She put too much salt on the food.

To, ktoré podstatné mená sú počítateľné a ktoré nepočítateľné sa dá väčšinou logicky odvodiť. Nepočítateľné podstatné mená sú také, ktoré:

• vyjadrujú celky ako je water, flour, sand atď., ktoré sa len ťažko delia na menšie časti,
• označujú abstraktné koncepty, ako napríklad information, courage,
• sa v slovenčine dajú považovať za počítateľné, ale v angličtine tomu tak nie je, napr.: bread, butter, beer.

Pre nepočítateľné podstatné mená platí nasledovné:

• nemajú člen,
• namiesto many, few, fewer ktoré sa používajú na označenie množstva počítateľných podstatných mien, nepočítateľné podstatné mená sa poja s much (veľmi), little (trocha) a less (menej),
• poja sa s nimi tiež little alebo a little of, ktoré nie je možné použiť s počítateľnými.

Samozrejme, že musí byť spôsob, ako vyjadriť počty nepočítateľných podstatných mien. V takom prípade existujú väzby k tomu určené. Tu je pár najčastejších príkladov:

V slovenčine sú slová ako čokoláda jednoducho počítateľné. Fakt, že teda nemôžeme v angličtine použiť two chocolates, sa nám môže zdať neprirodzený. Keďže je toto slovo v angličtine nepočítateľné, musí sa na vyjadrenie množného čísla využiť väzba two bars of chocolate.

Problematické sú tiež nepočitateľné mená opisujúce abstraktné pojmy, ktoré sa nám môžu zdať ako počítateľné. Napr.:

• Have you got any homework?

Aj keď v slovenčine môžeme hovoriť o jednotlivých domácich úlohách, ide o výraz poukazujúci na celok, teda všetky pridelené úlohy. Vo vete sa preto pred slovom homework nesmie použiť neurčitý člen.

Gerundium

Vo väčšine prípadov tvoríme gerundium pridaním koncovky -ing za sloveso.

• watch → watching
• sing → singing
• cry → crying

Tvar slovesa sa mení len v nasledujúcich prípadoch:

• Ak sa sloveso končí na dvojhlásku -ie, je táto dvojhláska nahradená písmenom -y, za ktorým nasleduje -ing (lie → lying).
• V prípade, že sa sloveso končí na samohlásku -e, je táto samohláska nahradená koncovkou -ing (smile → smiling).
• Pri slovesách končiacich sa spoluhláskou, pred ktorou je samohláska, sa táto spoluhláska zdvojuje a až potom sa pridáva koncovka -ing (let → letting).

Aj keď majú slovesá v gerundiu rovnaký tvar ako slovesa v prítomnom čase priebehovom, zastávajú vo vete inú funkciu. Môžeme sa s nimi primárne stretnúť v nasledujúcich prípadoch:

• Vo funkcii podmetu. V takom prípade sa nachádzajú na začiatku vety.
  • Drinking coffee is not good for blood pressure.
  • Sleeping is great.
• Vo funkcii predmetu. V niektorých vetách môžu stáť za predložkami.
  • I don’t recommend reading the book.
  • She’s looking forward to seeing you.

Neurčitok

Neurčitok je neurčitý slovesný tvar. Tvorí sa ešte jednoduchšie než gerundium. Stačí pred sloveso v základnom tvare pridať predložku to.

• watch → to watch
• sing → to sing
• cry → to cry

Slovesá v neurčitku sa používajú v nasledujúcich prípadoch:

• Na vyjadrenie zámeru.
  • She demanded to speak to the chef.
  • I refuse to talk to you.
• Po príslovkách.
  • It is good to be here.
  • He is lucky to have you.
• Vo funkcii podmetu. V takom prípade sa bude sloveso v neurčitku nachádzať na začiatku vety. Tieto prípady však nie sú príliš bežné, pretože existujú prirodzenejšie formulácie.
  • To be alive is a gift.
  • To ride a car, one has to be old enough first.

Za slovesami môžu niekedy nasledovať formy v gerundiu aj v neurčitku. Niekedy sa význam vety nemení:

• He hates reading/to read out loud.
• I always start crying/to cry when I watch that scene.

Sú však aj prípady, kedy sa význam vety mení na základe použitia gerundia a neurčitku:

• Michael always forgets eating in the morning.
• Michael always forgets to eat in the morning.

Na základe použitia gerundia v prvej vete vieme, že Michael zabúda, že by ráno jedol. Je dôležité si však uvedomiť, že aj keď je táto veta gramaticky správna, je prakticky nepoužívaná. Z druhej vety vyplýva, že sa Michael zabúda ráno najesť.

Gerundium vs. neurčitok

Vyššie sú popísané všeobecné pravidlá, ktoré by mali aspoň čiastočne osvetliť logiku používania gerundia a neurčitku. Častokrát ale správný výber tvaru záleží len na konkrétnom slovese a nezostáva nič iné, než sa naučiť, v ktorých prípadoch tomu tak je. Na uľahčenie nasleduje zoznam s najčastejšími slovesami, ktoré sa viažu k jednému, alebo druhému tvaru.

Gerundium: admit, advise, allow, avoid, celebrate, consider, defend, discuss, dislike, enjoy, escape, explain, fancy, fear, feel like, finish, forgive, keep, mention, mind, miss, practice, recommend, suggest, support, understand.

Neurčitok: ask, advise, agree, ask, attempt, care, come, choose, decide, demand, expect, fail, get, help, hope, hurry, intend, learn, manage, mean, need, offer, pay, plan, promise, refuse, remain, say, seem, swear, wait, want, wish.