Tenses

Vytvorili sme pre Vás prehľadovú tabuľku všetkých časov, na ktoré môžete v angličtine naraziť:

Tak ako aj v slovenčine sa môžeme stretnúť s prítomným, minulým a budúcim časom. Medzi sebou sa jednotlivé druhy časov líšia hlavne tým, či vyjadrujú jednorazovú (simple) alebo dlhšie trvajúcu činnosť (continuous). Slovíčko perfect v názve niektorých časov zase zdôrazňuje vplyv činnosti alebo stavu na neskoršiu dobu.

Na diagrame sa vždy nachádzame TERAZ, teda v bode vyznačenom hrubou čiarou. Ak sa pri čase nachádza aj rozprávač, predstavuje určité prenesené ja, o ktorom hovoríme (to, kým sme boli alebo to, kým budeme, atď.).

V angličtine v prítomnom čase rozlišujeme iba to, či ide o jednorazovú činnosť vyjadrovanú jednoduchým prítomným časom (present simple), alebo prebiehajúcu činnosť vyjadrovanú prítomným časom priebehovým (present continuous).

Zvláštnu pozornosť venujeme otázkam a záporným vetám, v ktorých sa mení slovosled a používajú sa pomocné slovesá.

Kompletný obrázok so všetkými časmi nájdete tu.

Použitie jednoduchého prítomného času

Jednoduchý prítomný čas používame, keď hovoríme o všeobecných faktoch, ktoré sú vždy pravdivé alebo sú pravdivé a stále pre dané dlhšie obdobie:

• Ten times ten makes one hundred.
• I live in Olomouc.

Ďalej používame jednoduchý prítomný čas, keď hovoríme o pravidelných, bežných udalostiach. Často používame časové určenia always, often, usually, sometimes, never a ďalšie príslovky vyjadrujúce frekvenciu pravidelných dejov.

• She never works on Sunday.

Jednoduchý prítomný čas používame tiež napr. pri dávaní inštrukcií, popisovaní cesty, keď popisujeme zvyky alebo keď hovoríme o už danom rozvrhu.

Tvorenie jednoduchého prítomného času

Tvar slovesa v jednoduchom prítomnom čase je rovnaký ako tvar neurčitku:

• I live in London.
• They sleep in the bed.

Jediná zmena nastáva v 3. osobe jednotného čísla, kedy k nemu pridáme ešte koncovku -s (prípadne -es).

• She works in our office.
• He likes you.

Koncovka -es sa pridáva kvôli lepšej výslovnosti za slová, ktoré sa končia na sykavku (‑s, -z, -sh, -ch, -x).

• wash → washes
• catch → catches

Ak sa sloveso končí na spoluhlásku, za ktorou nasleduje samohláska y, y sa mení na i a nasleduje -es.

• carry → caries
• vary → varies

Čo sa týka často používaných slovies, existujú tri výnimky, ktoré nespadajú pod vyššie uvedené pravidlá, a to slovesá: to be, to do, to go.

Tvary slovesa to be sú bližšie popísané v samostatnom článku.

Pre slovesá to do a to go platia rovnaké pravidlá, ako pre tie končiace sa sykavkou uvedené vyššie. Vo všetkých osobách okrem 3. osoby jednotného čísla sa používajú v neurčitku. V 3. osobe jednotného čísla potom nasleduje koncovka -es:

• She always does the dishes.
• He goes there often.

Present simple

Otázku v jednoduchom prítomnom čase tvoríme pridaním pomocného slovesa do na začiatok vety:

• Do you work in London?
• Do they know the answer?

Tvorenie záporu je v jednoduchom prítomnom čase rovnako nekomplikované. Vyjadríme ho pomocným slovesom do, ku ktorému pridáme časticu not, ktorá značí, že ide o zápor:

• I do not work in London.
• They do not know the answer.

Ak vo vete použijeme pomocné sloveso, preberá na seba všetky gramatické funkcie. Významové sloveso teda zostáva nezmenené. Ku zmene dochádza len pri 3. osobe jednotného čísla, kedy sa k slovesu pridáva koncovka -(e)s.

• Does she have a dog?
• He does not talk to you often.

V prípade záporu môžeme tiež často naraziť na skrátené formy don’t a doesn’t. Ich použitie je úplne bežné a sú zameniteľné s dlhšími formami (ktoré sú preferované vo formálnej komunikácii).

Pri tvorbe záporov je dôležité myslieť na to, že sa v angličtine vždy používa len jedna negatívna častica. Ak máme teda vo vete not, nepoužijeme už slovo never, alebo naopak, aj keď by k tomu priamy preklad zo slovenčiny občas mohol zvádzať.

Výnimky pri tvorbe otázok a záporov nastávajú len v prípade slovies to be a to have, ktoré sú vysvetlené tu.

Present continuous

V prípade prítomného času priebehového tvoríme otázku jednoducho presunutím tvaru slovesa to be, ktoré zastáva funkciu pomocného slovesa na začiatok vety:

• Are you doing anything?
• Is she eating the dinner?

Zápor tvoríme použitím negatívnej častice not, ktorú umiestnime za tvar slovesa to be:

• You are not doing anything.
• She is not eating the dinner.

V prítomnom čase priebehovom je taktiež možné vytvoriť skrátenú formu záporu, teda aren’t a isn’t. Dôležité je však myslieť na to, že od tvaru pre 1. osobu jednotného čísla (am not) skrátenú formu nie je možné vytvoriť.

Zase platí, že pri tvorbe záporov je dôležité myslieť na to, že sa v angličtine vždy používa len jedna negatívna častica.

Použitie opytovacích zámen

Okrem jednoduchých otázok, ktoré sú popísané vyššie, a väčšinou za nimi nasleduje áno/nie odpoveď, môžeme tvoriť tiež otázky pomocou opytovacích zámen. Nazývané taktiež wh-questions, tieto otázky sa využívajú na zisťovanie konkrétnych informácií a tvoria sa použitím zámen: who (kto), what (čo), where (kde), when (kedy), why (prečo) a which (ktorý/á/é).

Ich tvorba nie je vôbec zložitá, stačí len presunúť opytovacie zámeno na začiatok otázky:

• Who is that person?
• Where am I?

Použitie priebehového času

Prítomný čas priebehový používame, keď hovoríme o dejoch, ktoré práve prebiehajú (v dobe, kedy o nich hovoríme).

• She is cooking now.
• They are leaving.

Prítomný čas priebehový ďalej používame k tomu, aby sme rozprávali o dočasných stavoch, ktoré sú pravdivé v momente, keď o nich hovoríme.

• His father is living with them at the moment.
• I am using my friend’s car for now.

Ďalšie využitie priebehového času je na zdôraznenie opakujúcej sa situácie. V tom prípade používame tiež príslovku always.

• They are always arguing.
• It is always raining around here.

Tvorenie priebehového času

Tvar slovesa v jednoduchom prítomnom čase tvoríme pomocou vyčasovaného slovesa byť (to be), ktoré je nasledované významovým slovesom – k jeho základnému tvaru pridáme koncovku -ing.

• I am reading.
• We are traveling.

Existujú aj slovesá, pri ktorých nie je možné vytvoriť priebehový čas. Jedná sa o stavové slovesá, teda slovesá, ktoré nepopisujú činnosť, ale procesy myslenia, cítenia a zmyslového vnímania. Medzi ne patria napríklad: love, hate, like, hope, wish, agree, see, hear atď. Aj keď nám môže teda logicky vyplývať, že by sme mali v prípade vyššie uvedených slovies použiť priebehový čas, použijeme ich len v ich základnom tvare, napr:

• I see them playing in the garden.

O oboch činnostiach v príklade môžeme povedať, že práve prebiehajú a teda majú byť vyjadrené priebehovým časom. Sloveso see však vyjadruje zmyslové vnímanie a jeho priebehovú formu teda nie je možné vytvoriť. Naopak sloveso play vyjadruje činnosť a je uvedené vo svojej priebehovej forme. Rovnaký princíp platí aj v nasledujúcom príklade:

• We like the picture she is drawing.

Rozdiel medzi použitím jednoduchého prítomného času a prítomného času priebehového je práve v priebehu deja. Prítomný čas priebehový používame na vyjadrenie udalostí, ktoré sa práve odohrávajú. Môže ísť aj o deje dlhodobejšieho vymedzenia, ktoré sú v dobe, kedy o nich hovoríme, pravdivé, ale zároveň sú len dočasné. Napr.:

• Her mother is living with them at the moment.
• All the people are standing in my view.

Jednoduchý prítomný čas naopak odkazuje k opakovaným, dlhodobým dejom, stavom a faktom:

• He lives next door to us.
• We eat breakfast every day.

Nasledujúce príklady sú komplikovanejšie a dobre ilustrujú rozdiel v použití jednoduchého a priebehového času:

• My parents are always arguing.
• I am constantly spilling things.

Aj keď sa môže zdať, že ide o opakované deje a bolo by teda vhodné použiť jednoduchý prítomný čas, ide v skutočnosti o deje, ktoré sú typické, prípadne otravné. Pomôckou nám môže byť príslovka always (alebo jej synonymá).

Existujú tiež prípady, kedy je nutné si uvedomiť, či hovoríme o činnosti alebo stave:

• What do you do? I am a writer.
• What are you doing? I am writing a book.

V prvom prípade použijeme jednoduchý prítomný čas, pretože ide o stav. Pýtame sa na to, čím sa človek živí. Naopak v druhom prípade sa pýtame na konkrétnu činnosť, ktorú človek robí a použijeme teda prítomný čas priebehový.

Ďalšou často sa opakujúcou chybou je snaha o tvorenie priebehových časov stavových slovies:

• This cake tastes wonderful.
• Right now she wants to help me.

Aj keď ide o vec, ktorá sa deje vo chvíli, kedy o nej hovoríme, ide o stavové sloveso, ktoré nemá priebehový tvar (bližšie sú tieto slovesá popísané tu).

V prípade minulých časov je v angličtine kľúčové, či iba spomíname, že sa niečo stalo, alebo mali udalosti vplyv na to, čo nasledovalo.

Ak iba spomíname, že sa niečo stalo, vystačíme si s jednoduchým minulým časom (past simple), prípadne s minulým priebehovým časom (past continuous) pre dlhotrvajúce činnosti.

Ak činnosť alebo stav v minulosti ovplyvnili súčasnosť, využijeme predprítomný čas (present perfect). Tento čas využívame aj na popísanie skúseností, ktoré máme. Môžeme pri ňom zase rozlišovať jednoduchú (simple) a priebehovú formu (continuous).

V prípade, že potrebujeme zdôrazniť, že určitý bod v minulosti predchádzala alebo tiež ovplyvnila iná činnosť alebo stav, použijeme predminulý čas (past perfect), ktorý má taktiež svoju jednoduchú (simple) a priebehovú (continuous) formu.

Kompletný obrázok so všetkými časmi nájdete tu.

Jednoduchý minulý čas používame na vyjadrenie dejov, ktoré sa odohrali v jasne definovanej minulosti. Často sú s ním spojované časové určenia yesterday, three weeks ago, last year, when I was young.

• We watched a film yesterday.

Jednoduchý minulý čas tiež používame, keď hovoríme o stavoch a jednorazových, ale aj opakovaných udalostiach v minulosti.

Tvar pravidelných slovies v jednoduchom minulom čase tvoríme pridaním koncovky -ed k základnému tvaru slovesa. Pri jednoslabičných slovesách s jednou samohláskou nasledovanou spoluhláskou dochádza k zdvojeniu tejto koncovej spoluhlásky.

• We played football two weeks ago.
• The bus stopped.

Ak sa však sloveso v neurčitku končí na -e, túto hlásku nezdvojujeme, no pridávame už len -d.

• He retired last week.
• We desired a chance.

Zmeny nastávajú tiež ak sa sloveso končí na -y, ktorému predchádza spoluhláska. V takom prípade sa toto y zmäkčuje a až potom sa pridáva koncovka -ed.

• They buried him last Friday.
• He carried the bag for me.

Tvar nepravidelných slovies nepodlieha v jednoduchom minulom čase ľahko definovateľným pravidlám. Tieto tvary sa teda musíme naučiť.

Prehľad najdôležitejších nepravidelných slovies:

Nepravidelnosť nastáva tiež pri často používaných slovesách to be, to do a to have. Viac k ich tvarom nájdete tu.

Past simple

Otázky v jednoduchom minulom čase tvoríme pridaním pomocného slovesa did (teda minulého času do) na začiatok vety. Pomocné sloveso na seba zase prevezme všetky gramatické funkcie. Keďže pomocné sloveso indikuje aj minulý čas, plnovýznamové sloveso, ktoré za ním nasleduje, bude už v prítomnom čase. Tvar did sa používa pre všetky osoby a čísla:

• Did they go to the party?
• Did she call you?

Podobne je to aj s tvorením záporu. Vyjadríme ho zase pomocným slovesom did, ku ktorému pridáme časticu not, ktorá značí, že ide o zápor:

• They did not go go to a party.
• She did not call you.

Pri zápore môžeme tiež často naraziť na skrátenú formu didn’t. Jej použitie je úplne bežné a je zameniteľná s dlhšími formami (ktoré sú preferované vo formálnej komunikácii).

Výnimka opäť nastáva pri slovese to be, ktoré pri tvorbe otázok a záporov pomocné sloveso do nepotrebuje. Otázky sa teda tvoria presunutím správneho tvaru slovesa be na začiatok vety. Napr.:

• Was I too loud?
• Were you happy?

Pri zápore sa zase len pridá častica not za vhodnú formu slovesa to be:

• I was not too loud.
• You weren’t happy.

Past continuous

V prípade minulého času priebehového tvoríme otázku jednoducho presunutím tvaru slovesa to be na začiatok vety:

• Were they eating?
• Was she leaving?

Zápor tvoríme použitím negatívnej častice not, ktorú umiestnime za tvar slovesa to be:

• They were not eating.
• She was not leaving.

Opäť je pri záporoch možné vytvoriť skrátenú formu záporu, teda wasn’t a weren’t.

Minulý čas priebehový sa používa, keď sa kladie dôraz na priebeh či dĺžku činnosti. Tvorí sa slovesom to be vo vhodnom tvare (teda was/were) a príponou -ing.

• It was raining.
• You were driving.

Minulý čas priebehový sa používa v nasledujúcich prípadoch:

• Keď zdôrazňujeme, kedy mal dej trvanie.
  • They were playing basketball in the evening.
• Ak prebieha viac činností zároveň.
  • He was watching TV while I was doing the dishes.
• Ak sa činnosť deje určitú dobu.
  • When I was running, I broke my leg.

Je dôležité myslieť na to, že minulý čas priebehový nie je možné použiť v prípade stavových slovies (napr. mean, know, need, love, hate) a dejov a činností, ktoré sa v minulosti pravidelne alebo často opakovali. Napríklad:

• They played basketball every evening.

Tvorba predprítomného času

Tvar jednoduchého predprítomného času tvoríme vyčasovaním pomocného slovesa have, ktoré je nasledované príčastím minulým významového slovesa (pri pravidelných slovesách pridávame koncovku -ed k základnému tvaru).

• I have already finished my coffee.

Nepravidelné tvary príčastia minulého môžete nájsť tu. Informácie o tvorbe otázok a záporov môžete nájsť tu.

Použitie predprítomného času

Jednoduchý predprítomný čas používame, keď hovoríme o udalostiach, ktoré sa odohrali v minulosti, ale majú nejakú súvislosť s prítomnosťou.

Jedným prípadom použitia jednoduchého predprítomného času je pri hovorení o skúsenostiach, ktoré sme prežili do súčasnej doby. Zvyčajne nie sú tieto skúsenosti špecifikované konktrétnym časom, ale často s nimi používame výrazy ever, never, before, in my life, so far, up until now.

• I have never been to London.

Ďalej využívame jednoduchý predprítomný čas na rozprávanie o nedávnej, aj keď dokončenej udalosti, ktorá sa odohrala v minulosti. Nedávna minulosť je často spájaná s výrazmi just a recently.

• What has just happened?

Jednoduchý predprítomný čas tiež používame na vyjadrenie minulej udalosti, ktorá má následky v prítomnosti.

• Tom has broken his arm. (Tom má ruku v sadre, ruka je stále zlomená).

Ďalšie použitie jednoduchého predprítomného času je s predložkami for a since na hovorenie o udalostiach, ktoré začali v minulosti a trvajú do súčasnej doby.

• I have known him since 2015.

Predprítomný čas tiež používame s ďalšími príslovkami, napr. yet, already, still.

Predminulý čas sa používa na vyjadrenie udalostí, ktoré sa odohrali ešte pred určitým bodom v minulosti. Tvorí sa použitím pomocného slovesa had a minulým príčastím. Napr:

• write → had written
• sleep → had slept

Väčšinou sa vo vete nenachádza samostatne, ale spolu s iným minulým časom vyjadrujúcim udalosť, ktorá nastala medzi inou, skoršou udalosťou a súčasnosťou:

• Mark suddenly realised that he had left his laptop on the train.

Vo vyššie uvedenom príkladu máme dva minulé časy, aby sa rozlíšilo, ktorá udalosť sa stala skôr. Mark si mohol spomenúť, že si zabudol laptop vo vlaku až potom, čo sa tak stalo. V prípade tejto vety sa to dá logicky odvodiť.

Ak je veta menej jasná, pomôckou je prítomnosť spojok ako sú before, until, after, ktoré naznačujú postupnosť udalostí.

Nasledujúci príklad ukáže, ako použitie predminulého času mení význam vety:

• Lena cooked breakfast when we got up.

Ak by bol vo vete predminulý čas (“had cooked”), znamenalo by to, že Lena navarila ešte predtým, než vstali. Použitie jednoduchého minulého času vyjadruje, že Lena navarila až potom, čo vstali.

Rozdiel medzi jednoduchým minulým časom a priebehovým leží v dôraze kladenom na priebeh či dĺžku činnosti.

Jednoduchý minulý čas sa používa ak:

Minulý čas priebehový sa teda používa v nasledujúcich prípadoch:

Kontrast, ktorý tieto dva časy tvoria, je dôležitý, keď hovoríme o dvoch dejoch, ktoré nie sú zasadené rovnako do minulosti. Napríklad:

• What were you doing when the police arrived?

V minulosti prebiehala určitá činnosť alebo dej, na ktorú sa pýta daná otázka. Trvanie tohto deja je zdôraznené použitím minulého času priebehového. Tento dej bol prerušený iným, ktorý sa odohral okamžite. Pre ten použijeme jednoduchý minulý čas.

Na porovnanie:

• Marek was studying for his test while Kamila was listening to music.

Aj keď sú oba deje v minulosti, prebiehali v rovnakú dobu a navzájom sa neprerušili.

V nasledujúcom prípade máme tiež viac činností v minulosti:

• He walked to the bar and sat next to her.

Ide však o sériu udalostí, preto je použitý jednoduchý minulý čas. Predtým, než sa vedľa nej posadil, musel najskôr k baru pristúpiť.

Zdôraznenie času

Určiť, či je čas zdôraznený, a teda musí byť použitý minulý čas priebehový, je jednoduché. Stačí vo vete hľadať konkrétne informácie o čase: yesterday, in the morning, last week atď. Vo všeobecnosti sa týmto spôsobom popisujú deje, ktoré musia mať zo svojej podstaty nejaké trvanie (nestanú sa ihneď, ako napr. kýchnutie, zakopnutie, poslanie správy, atď.).

Opakované deje

Môže sa zdať, že čas je zdôraznený aj v prípade ako napríklad:

They went to the cinema every Friday.

Nachádzame tu síce konkrétny časový údaj, ale v tomto prípade (a jemu podobným) je dôležitejšie slovíčko every. To zdôrazňuje, že ide o opakovaný dej a teda bude použitý jednoduchý minulý čas. Podobnú skutočnosť indikujú aj slová ako always, koncovka -s na konci časového údaja (Fridays, evenings, atď.), often, regularly a podobné.

Otravné deje

Pre mnohých je problematické určiť, kedy ide o otravný dej (použije sa minulý čas priebehový), keďže ide o subjektívnu záležitosť. V niektorých prípadoch je dobré sledovať, či nie je činnosť vo vete okomentovaná spojeniami it’s annoying, I hate it, prípadne inými negatívnymi spôsobmi. Ak sa v texte nič podobné nenachádza, treba uvážiť, aké stavy a činnosti bývajú najčastejšie otravné: strácanie vecí, hlasná vrava, meškanie, nesúhlas atď.

Zatiaľ čo deje vyjadrené pomocou minulého času sú už ukončené a často definované príslovkovým určením odkazujúcim na minulosť (yesterday, two days ago, last winter, atď.), deje vyjadrené predprítomným časom dokončené nie sú (teda stále prebiehajú, aj keď sa začali v minulosti) alebo majú inú spojitosť s prítomnosťou.

Pomocným ukazovateľom môžu často byť práve použité príslovky:

Jednoduchý predprítomný čas používame, keď hovoríme o udalostiach, ktoré sa odohrali v minulosti, ale majú nejakú súvislosť s prítomnosťou (ak napríklad hovoríme o tom či a koľkokrát sme niečo urobili). Rozdiel medzi jednoduchým predprítomným časom a priebehovým je primárne v tom, či je daná činnosť dokončená alebo nie. Napríklad:

• I have read the book she lent me. I liked it.
• I have been reading the book she lent me. I’ve got another 30 pages to read.

V prvej vete je použitý jednoduchý predprítomný čas, pretože kniha už bola prečítaná. Druhá veta v druhom príklade naznačuje, že činnosť nie je dokončená: zostáva ešte dočítať tridsať strán. Použije sa teda predprítomný čas priebehový.

Predprítomný čas priebehový sa tiež používa na zdôraznenie priebehu aktivity. Preto je v nasledujúcej vete priebehová forma aj napriek tomu, že telefonáty už boli ukončené:

• I have been trying to call you all morning!

Ďalší prípad, kedy sa môžeme stretnúť s priebehovou formou predprítomného času, je, ak hovoríme o dočasných činnostiach a stavoch. Napríklad:

• I usually work in Brno but I have been working in Zlín for the last 3 weeks.

Naopak, v prípade slovies vyjadrujúcich zmyslové vnímanie alebo emócie a mentálne procesy sa používa jednoduchý predprítomný čas. Vo svojej priebehovej forme je možné tieto slovesá nájsť iba v neformálnej angličtine:

• I have heard about this job from my girlfriend.
• They have loved your place.

Je dôležité vedieť správne rozlišovať medzi jednoduchým minulým časom a predminulým časom, pretože sa častokrát nachádzajú vo vetách spoločne a rozdiel medzi nimi naznačuje postupnosť udalostí, ktoré sa odohrali v minulosti.

Jednoduchý minulý čas sa v prípade pravidelných slovies tvorí pridaním koncovky -(e)d a predminulý čas použitím pomocného slovesa had s minulým príčastím. Teda:

• work → worked × had worked
• sing → sang × had sung

Na pochopenie rozdielu medzi týmito dvomi časmi sa pozrime na nasledujúci príklad:

• I couldn’t believe he had eaten my cake.
• I can’t believe he ate my cake.

Prvá veta sa celá odohráva v minulosti. Torta musela byť najskôr zjedená a až potom na to mohol niekto reagovať. Predminulý čas dáva najavo, že sa dej odohral v hlbokej minulosti a jednoduchý minulý čas potom len spomína, že sa niečo stalo (že nemohol uveriť, že mu zjedli tortu). Druhá veta sa tiež odohráva v minulosti, ale len z časti. Torta bola síce zjedená v minulosti, ale prišlo sa na to až teraz.

Je dôležité si ale uvedomiť, že predminulý čas sa používa len v prípade, kedy dej, ktorý sa odohral v hlbokej minulosti, nejakým spôsobom ovplyvňuje nasledujúce udalosti. Nepoužíva sa teda, ak ide o sériu udalostí, alebo o udalosti prebiehajúce v rovnakú dobu. Napr.:

• Lucy played the piano when she was a child but she doesn’t now.
• He heard a loud cry and rushed out.

V prvom prípade fakt, že Lucy hrala na klavír, nijako neovplyvňuje jej detstvo a v druhom prípade, aj keď človek vybehol až po tom, čo počul krik, ide o jednoduchú sériu udalostí. Použijeme teda jednoduchý minulý čas.

Tak ako pri iných, aj pri budúcich časoch sa v angličtine vyjadruje, či pôjde o jednorazovú činnosť alebo stav, popisovaný jednoduchým budúcim časom (future simple), alebo o dlhšie prebiehajúcu činnosť alebo stav popisovaný budúcim časom priebehovým (future continuous).

Taktiež existujú varianty budúcich časov, ktoré zdôrazňujú, že dej alebo stav bude mať vplyv na neskoršiu dobu, vyjadrené predbudúcim časom (future perfect), prípadne že sa bude odohrávať pred iným bodom v budúcnosti.

Kompletný obrázok so všetkými časmi nájdete tu.

Sloveso will používame, keď hovoríme o budúcnosti – keď si myslíme, že sa niečo určite stane, keď niečo predpovedáme, hovoríme o rozhodnutiach, ktoré sme práve učinili, keď niečo navrhujeme či sľubujeme.

• Don’t worry. I will help you.

Tvar tohto budúceho času je zložený zo slovesa will nasledovaným základným tvarom významového slovesa. Pri tvorení otázky presunieme sloveso will pred podmet. V zápore je sloveso will doplnené o zápornú časticu not.

• It will be a nice day tomorrow.
• Will you come with us?
• I will not do it.

Na vyjadrenie budúceho času môžeme použiť ako will, tak aj going to. V ich použití je ale rozdiel.

Keď používame going to na vyjadrenie budúcnosti, zdôrazňujeme náš zámer, už učinené rozhodnutie, alebo konáme na základe dôkazov toho, čo tvrdíme.

• I heard that she’s going to ask her today.
• It’s 5:2. They are going to win.

Keď používame will, tak k tomuto zdôrazneniu nedochádza, aj napriek tomu, že si môžeme byť istí, že se niečo stane, keďže to nie je založené na plánoch, rozhodnutiach, zámeroch či dôkazoch. Preto sa sloveso will často pojí s väzbou I think. Will taktiež používame ak sa pre danú vec rozhodneme okamžite, takže okrem iného pri objednávaní v reštaurácii. Napr.:

• Wait! I will help you with your bags.
• I think I will have the salad.

Nasledujúce príklady sú zložitejšie a ilustrujú použitie will a going to:

• There is no bread. I know. I am going to buy some in the afternoon.
• There is no bread. Really? In that case I will buy some.

Rozdiel v príkladoch je v tom, že v prvom prípade si je osoba vedomá toho, že je treba kúpiť chlieb a už sa teda rozhodla, že ho dokúpi, z čoho vyplýva použitie going to. V druhom prípade sa o tom osoba dozvedá len v ten daný moment a sloveso will reflektuje náhle rozhodnutie.

• I think it will rain.
• Look at the clouds! It’s going to rain.

Tu je rozdiel v dôkazoch, na základe ktorých hovoríme o určitej udalosti. V prvej vete len predpokladáme, že bude pršať, a použijeme teda will. V druhej je však na základe oblakov jasné, že pršať bude, použijeme teda going to.

Budúci priebehový a predbudúci čas sa používajú pri udalostiach, ktoré sa stanú v budúcnosti. Budúci priebehový čas sa tvorí väzbou will be, za ktorou nasleduje priebehový tvar významového slovesa. Predbudúci tvar sa tvorí pomocou väzby will have a príčastím minulým významového slovesa. Teda:

• drive → will be driving → will have driven
• speak → will be speaking → will have spoken

Rozdiel medzi nimi je v tom, že pomocou budúceho času priebehového odkazujeme na dej, ktorý bude v budúcnosti prebiehať a predbudúci čas odkazuje na dej, ktorý sa do určitej doby v budúcnosti skončí. Napr.:

• At midnight, we will be driving through the desert.
• By midnight, we will have driven through the desert.

Použitie budúceho priebehového času v prvej vete naznačuje, že dej bude prebiehať v určitú dobu (o polnoci). Naopak na základe predbudúceho času v druhej vete je jasné, že dej už bude o polnoci ukončený, a teda cez púšť prejdú do polnoci.

Pomôckou na rozoznanie vhodnej príležitosti na použitie predbudúceho času je spojka by. Častokrát je však možné použitie správneho času logicky odvodiť:

• I think that astronauts will have landed on Mars by the year 2040.

Po prvé, ide o jednorazovú činnosť (prvý krát mohli astronauti pristáť len raz) a po druhé, aj keby došlo k opakovaným pristátiam, je to dej, ktorý sa odohrá okamžite (v moment, kedy sa astronauti dotknú povrchu Marsu). Použiť budúci čas priebehový by teda nedávalo zmysel.

Najdôležitejšie je však pamätať si, že predbudúci čas je obskúrna forma, ktorá sa v rámci bežnej komunikácie skoro vôbec nevyskytuje a použitie iných foriem budúceho času nebýva považované za chybu.