Talking about the present

V angličtine v prítomnom čase rozlišujeme iba to, či ide o jednorazovú činnosť vyjadrovanú jednoduchým prítomným časom (present simple), alebo prebiehajúcu činnosť vyjadrovanú prítomným časom priebehovým (present continuous).

Zvláštnu pozornosť venujeme otázkam a záporným vetám, v ktorých sa mení slovosled a používajú sa pomocné slovesá.

Kompletný obrázok so všetkými časmi nájdete tu.

Použitie jednoduchého prítomného času

Jednoduchý prítomný čas používame, keď hovoríme o všeobecných faktoch, ktoré sú vždy pravdivé alebo sú pravdivé a stále pre dané dlhšie obdobie:

• Ten times ten makes one hundred.
• I live in Olomouc.

Ďalej používame jednoduchý prítomný čas, keď hovoríme o pravidelných, bežných udalostiach. Často používame časové určenia always, often, usually, sometimes, never a ďalšie príslovky vyjadrujúce frekvenciu pravidelných dejov.

• She never works on Sunday.

Jednoduchý prítomný čas používame tiež napr. pri dávaní inštrukcií, popisovaní cesty, keď popisujeme zvyky alebo keď hovoríme o už danom rozvrhu.

Tvorenie jednoduchého prítomného času

Tvar slovesa v jednoduchom prítomnom čase je rovnaký ako tvar neurčitku:

• I live in London.
• They sleep in the bed.

Jediná zmena nastáva v 3. osobe jednotného čísla, kedy k nemu pridáme ešte koncovku -s (prípadne -es).

• She works in our office.
• He likes you.

Koncovka -es sa pridáva kvôli lepšej výslovnosti za slová, ktoré sa končia na sykavku (‑s, -z, -sh, -ch, -x).

• wash → washes
• catch → catches

Ak sa sloveso končí na spoluhlásku, za ktorou nasleduje samohláska y, y sa mení na i a nasleduje -es.

• carry → caries
• vary → varies

Čo sa týka často používaných slovies, existujú tri výnimky, ktoré nespadajú pod vyššie uvedené pravidlá, a to slovesá: to be, to do, to go.

Tvary slovesa to be sú bližšie popísané v samostatnom článku.

Pre slovesá to do a to go platia rovnaké pravidlá, ako pre tie končiace sa sykavkou uvedené vyššie. Vo všetkých osobách okrem 3. osoby jednotného čísla sa používajú v neurčitku. V 3. osobe jednotného čísla potom nasleduje koncovka -es:

• She always does the dishes.
• He goes there often.

Present simple

Otázku v jednoduchom prítomnom čase tvoríme pridaním pomocného slovesa do na začiatok vety:

• Do you work in London?
• Do they know the answer?

Tvorenie záporu je v jednoduchom prítomnom čase rovnako nekomplikované. Vyjadríme ho pomocným slovesom do, ku ktorému pridáme časticu not, ktorá značí, že ide o zápor:

• I do not work in London.
• They do not know the answer.

Ak vo vete použijeme pomocné sloveso, preberá na seba všetky gramatické funkcie. Významové sloveso teda zostáva nezmenené. Ku zmene dochádza len pri 3. osobe jednotného čísla, kedy sa k slovesu pridáva koncovka -(e)s.

• Does she have a dog?
• He does not talk to you often.

V prípade záporu môžeme tiež často naraziť na skrátené formy don’t a doesn’t. Ich použitie je úplne bežné a sú zameniteľné s dlhšími formami (ktoré sú preferované vo formálnej komunikácii).

Pri tvorbe záporov je dôležité myslieť na to, že sa v angličtine vždy používa len jedna negatívna častica. Ak máme teda vo vete not, nepoužijeme už slovo never, alebo naopak, aj keď by k tomu priamy preklad zo slovenčiny občas mohol zvádzať.

Výnimky pri tvorbe otázok a záporov nastávajú len v prípade slovies to be a to have, ktoré sú vysvetlené tu.

Present continuous

V prípade prítomného času priebehového tvoríme otázku jednoducho presunutím tvaru slovesa to be, ktoré zastáva funkciu pomocného slovesa na začiatok vety:

• Are you doing anything?
• Is she eating the dinner?

Zápor tvoríme použitím negatívnej častice not, ktorú umiestnime za tvar slovesa to be:

• You are not doing anything.
• She is not eating the dinner.

V prítomnom čase priebehovom je taktiež možné vytvoriť skrátenú formu záporu, teda aren’t a isn’t. Dôležité je však myslieť na to, že od tvaru pre 1. osobu jednotného čísla (am not) skrátenú formu nie je možné vytvoriť.

Zase platí, že pri tvorbe záporov je dôležité myslieť na to, že sa v angličtine vždy používa len jedna negatívna častica.

Použitie opytovacích zámen

Okrem jednoduchých otázok, ktoré sú popísané vyššie, a väčšinou za nimi nasleduje áno/nie odpoveď, môžeme tvoriť tiež otázky pomocou opytovacích zámen. Nazývané taktiež wh-questions, tieto otázky sa využívajú na zisťovanie konkrétnych informácií a tvoria sa použitím zámen: who (kto), what (čo), where (kde), when (kedy), why (prečo) a which (ktorý/á/é).

Ich tvorba nie je vôbec zložitá, stačí len presunúť opytovacie zámeno na začiatok otázky:

• Who is that person?
• Where am I?

Použitie priebehového času

Prítomný čas priebehový používame, keď hovoríme o dejoch, ktoré práve prebiehajú (v dobe, kedy o nich hovoríme).

• She is cooking now.
• They are leaving.

Prítomný čas priebehový ďalej používame k tomu, aby sme rozprávali o dočasných stavoch, ktoré sú pravdivé v momente, keď o nich hovoríme.

• His father is living with them at the moment.
• I am using my friend’s car for now.

Ďalšie využitie priebehového času je na zdôraznenie opakujúcej sa situácie. V tom prípade používame tiež príslovku always.

• They are always arguing.
• It is always raining around here.

Tvorenie priebehového času

Tvar slovesa v jednoduchom prítomnom čase tvoríme pomocou vyčasovaného slovesa byť (to be), ktoré je nasledované významovým slovesom – k jeho základnému tvaru pridáme koncovku -ing.

• I am reading.
• We are traveling.

Existujú aj slovesá, pri ktorých nie je možné vytvoriť priebehový čas. Jedná sa o stavové slovesá, teda slovesá, ktoré nepopisujú činnosť, ale procesy myslenia, cítenia a zmyslového vnímania. Medzi ne patria napríklad: love, hate, like, hope, wish, agree, see, hear atď. Aj keď nám môže teda logicky vyplývať, že by sme mali v prípade vyššie uvedených slovies použiť priebehový čas, použijeme ich len v ich základnom tvare, napr:

• I see them playing in the garden.

O oboch činnostiach v príklade môžeme povedať, že práve prebiehajú a teda majú byť vyjadrené priebehovým časom. Sloveso see však vyjadruje zmyslové vnímanie a jeho priebehovú formu teda nie je možné vytvoriť. Naopak sloveso play vyjadruje činnosť a je uvedené vo svojej priebehovej forme. Rovnaký princíp platí aj v nasledujúcom príklade:

• We like the picture she is drawing.

Rozdiel medzi použitím jednoduchého prítomného času a prítomného času priebehového je práve v priebehu deja. Prítomný čas priebehový používame na vyjadrenie udalostí, ktoré sa práve odohrávajú. Môže ísť aj o deje dlhodobejšieho vymedzenia, ktoré sú v dobe, kedy o nich hovoríme, pravdivé, ale zároveň sú len dočasné. Napr.:

• Her mother is living with them at the moment.
• All the people are standing in my view.

Jednoduchý prítomný čas naopak odkazuje k opakovaným, dlhodobým dejom, stavom a faktom:

• He lives next door to us.
• We eat breakfast every day.

Nasledujúce príklady sú komplikovanejšie a dobre ilustrujú rozdiel v použití jednoduchého a priebehového času:

• My parents are always arguing.
• I am constantly spilling things.

Aj keď sa môže zdať, že ide o opakované deje a bolo by teda vhodné použiť jednoduchý prítomný čas, ide v skutočnosti o deje, ktoré sú typické, prípadne otravné. Pomôckou nám môže byť príslovka always (alebo jej synonymá).

Existujú tiež prípady, kedy je nutné si uvedomiť, či hovoríme o činnosti alebo stave:

• What do you do? I am a writer.
• What are you doing? I am writing a book.

V prvom prípade použijeme jednoduchý prítomný čas, pretože ide o stav. Pýtame sa na to, čím sa človek živí. Naopak v druhom prípade sa pýtame na konkrétnu činnosť, ktorú človek robí a použijeme teda prítomný čas priebehový.

Ďalšou často sa opakujúcou chybou je snaha o tvorenie priebehových časov stavových slovies:

• This cake tastes wonderful.
• Right now she wants to help me.

Aj keď ide o vec, ktorá sa deje vo chvíli, kedy o nej hovoríme, ide o stavové sloveso, ktoré nemá priebehový tvar (bližšie sú tieto slovesá popísané tu).